Už cca osem rokov som/nie som s jedným mužom. Boli sme zasnúbení, x rokov spolu žili, máme 3 ročnú dcéru. Od začiatku vzťahu je to dynamické, hore/dole, hádky, rozchody, úteky. Ale aj enormná láska. Rast. Budovanie. Prešli sme si urážkami, rozchodmi, neverami z jeho strany. Od narodenia malé spolu v podstate spoločne nežijeme, ja s dcérou som v jeho dome a on je v ďalšom. Jedine, čo mu naozaj ide, tak je práca, zarobí peniaze, ale inak je to ťažké, okrem peňazí je väčšina len na mňa. Z detstva si nesie až veľa mindrákov zo strany matky, trpí depresiami a je stále akokoľvek chorý, ruší stráženie a každý týždeň znie jeho plány inak. Áno, je psychicky chorý a pracuje na tom, sa dať do kopy.
Ale za všetko vždy vinil ma, za jeho problémy, starosti aj za to, zo slnka moc alebo málo svieti. Ja som ten typ človeka, ktorý si nenechá nič veľmi páčiť, celý život sa o seba starám, som schopná všetko zvládnuť. Jemu vždy vadila moja tvrdohlavosť a vzpupnosť. No na štart mu to myslím dosť vyhovovalo a obdivoval to. Lenže ja neviem držať pusu a za akýkoľvek jeho čin tlieskať a nonstop ho velebiť. S peniazmi viac prejavil charakter, predtým ich dramaticky nemal. Nie som hus, ktorá nemá sebahodnotu, ale evidentne som v stave, v ktorom byť nechcem. Neradujem sa zo života, nestojím za sebou. Nedokážem to definitívne utnú a ísť ďalej.
_9.jpg)
Nechať ho, nech má svoj život a ja si žiť s malou ten svoj. Veľa vecí máme spoločných, samozrejme že za vzťah bolo aj veľmi krásneho, lenže akoby sa vždy míňame tým, že teraz chce jeden a potom druhy. Vzťah je o tom, že spolu byt nám nejde, ale bez seba tiež nie. Lenže to neubližuje už len nám a rodinám, ale hlavne malé, ktoré z toho má už svoje problémy, ktoré na ňu pozorujem. Je to už skrz na skrz rozbité, bolestivé, nenávistné, ponižujúce a bez hraníc. Neverím mu. On to chce a mňa to nejde. Ale pritom furt píše, praje dobrú noc atď., ale má to mať priateľský význam, máme spolu predsa dieťa, hovorí mi. Nechápem jeho správanie a je mi to celé ľúto.